Pracuje s kolegom, ktorému sa hrozne dlho páčila jedna ich spoločná kolegyňa. Nevedeľ ako jej to má dať najavo, ako ju osloviť, ako sa jej spýtať, či ho má tak rada ako on ju. Či sympatie nie sú len jednostranné.
Denno denne chodil okolo nej s úsmevom na tvári, či si niečo všimne, či ho neosloví prvá.Bohužiaľ sa tak nestalo. Nabral teda všetku odvahu, ktorá sa v ňom skrývala a oslovil ju ako prvý.Mal všetko nacvičené. Všetko naučené naspamäť. Postavil sa pred ňu presne tak, aby jej videl priamo do očí. Nastalo trápne ticho. Jedna jediná veta, ktorá z neho vyliezla bola: „Som do teba“! Napätie by sa v tej chvíly dalo krájať. Nakoniec sa mladej slečne pootvorili ústa. „Aj ja som do teba“! Chlapec si z hlboka vydýchol a zároveň vyčaril na svojej tvári úsmev od ucha po ucho.
Čuduj sa svete, dali sa dohromady a do dnešného dňa existujú ako pár. Spoločne si (asi po mesiaci) kúpili byt a pomaly si budujú svoje hniezdečko lásky. Sú šťastní...
A ponaučenie? Nezáleži na tom ako dá človek najavo svoje city, podstatnejšie je, že sú úprimné a dokáže ich vysloviť i nahlas!
